V dvoch legendárnych stúpaniach je táto športová jazda dôkazom toho, že vek nie je prekážkou úspechu v cyklistike
Nezvyknem sa stretávať s ľuďmi nad 70 rokov, s výnimkou svadieb, výročí a pohrebov. Nie je to tak, že by som bol ageista, ale 30-ročný vekový rozdiel znamená, že náš hudobný vkus sa málokedy zhoduje a väčšina z nich nie je na sociálnych sieťach.
Keď sa však zoraďujem na štart Granfondo Les Deux Alpes, dvojdňového športového podujatia, ktoré sa odohráva okolo rovnomenného francúzskeho lyžiarskeho strediska, obklopujú ma dôchodcovia. Je to, ako keby podujatie sponzorovala spoločnosť Saga a vytvára prekvapivo pokojnú atmosféru, ktorá je opakom obvyklej športovej scény s obsahom uhlíka a testosterónu.
Mnohí cyklisti si môžu myslieť, že stáť bok po boku s partiou sedemdesiatnikov je ich šanca zažiariť. Nechať starých chlapov mŕtvych (dúfajme, nie doslova) je šanca vyliezť na pódium. Ale iní, vrátane mnohých mladších miestnych jazdcov na štartovej čiare, to vidia ako šancu naučiť sa niečo od cyklistov, ktorí jazdili na bicykloch ešte predtým, ako vedeli chodiť a ktorí stále vnímajú prehadzovačky ako luxusnú súpravu.
Jedným problémom medzi týmito staršími účastníkmi je však to, že niektorí majú problém začať. Vedľa mňa sa sem tam kýve scvrknutý, bielovlasý pán, ako keby bol na palube člna. Po niekoľkých minútach, ktoré strávil nakláňaním sa smerom k svojmu bicyklu, po francúzsky prehlási: ‚Len mi prelož nohu a budem v poriadku.‘Piati miestni muži ho poslušne zdvihnú na bicykel a všetko je v poriadku.
Skúsenosti sa počítajú
V roku 1998 Marco Pantani vyhral 15. etapu Tour de France v cieli na vrchole v Les Deux Alpes. V krutých podmienkach sa Talian vzdialil od Jana Ullricha na Col du Galibier, asi 45 km od konca etapy. Keď prekročil hranicu, mal na svojho nemeckého rivala o žltý dres deväťminútový náskok.
Ako poctu mesto vytvorilo podujatie na oslavu tohto dňa – Marco Pantani sportive (nezamieňať s Pantani sportive). Keď Talian vypadol z milosti, úrady potichu zmenili názov na Granfondo Les Deux Alpes. Nie je to veľké, nie je to drzé, ale podujatie má verných fanúšikov, z ktorých mnohí prichádzajú od jeho začiatku.
Akoby na počesť víťazstva Pantaniho v roku 1998, počasie je dnes mizerné. Hory zahaľuje hustá hmla a po kilometrovej hlavnej ulici sa valia rieky dažďa. Dokonca aj kravy sa zatúlali dolu horou, aby našli úkryt na pastvinách najbližšie k mestu a zvuk cinkajúcich zvonov sa ozýva údolím. Včera sme jazdili v šortkách a letných dresoch, ale dnes som oblečený v návlekoch na ruky, kolená a bunde.
Na štarte sa zhromaždí len okolo 100 jazdcov. Včera sa konala 9 km časovka v 10 zákrutách do Les Deux Alpes. Z dediny bola prepravená riadna štartovacia rampa a oficiálni časomerači, takže sme mohli presne vidieť, ako sme dopadli oproti Pantaniho rekordu 21 minút. Môj čas nezlomil žiadne rekordy, ale som si celkom istý, že jeho hladiny hematokritu boli vyššie ako moje pri výstupe.
Dnes sú v ponuke dve možnosti: 166 km dlhý okruh (s prevýšením 4 000 m) smerom na severozápad a cez Col d’Ornon, Col de Parquetout a Alpe du Grand Serre; alebo 66 km dlhý okruh (2 400 m) smerom na Alpe d’Huez a späť.
Utralizované uvedenie do prevádzky na začiatok je náročná záležitosť. Pretekajú okolo mňa jazdci a robia pochybné rozhodnutia o tom, ako rýchlo by mali jazdiť. Voda lieta všade a mraky sú tak nízko, že je takmer tma. Jeden jazdec zišiel do žľabu a hodil sa z bicykla. Môžem len predpokladať, že nebol schopný zabrzdiť na mokre a považoval za takticky bezpečnejšie vrhnúť sa na okraj trávy, ako riskovať prevrátenie cez bariéry v zákrute.
Športové začína naozajstné v Barrage du Chambon na úpätí stúpania Deux Alpes, kde sa musí rozhodnúť, ktorou cestou sa vybrať. Na dôraznú radu Gilesa, vedúceho turizmu v meste, ktorý má obavy z počasia, volím kratšiu trasu. Hovorí, že je to krásna jazda po cestách, ktoré sú „très belles“.
Moja skupina asi 50 jazdcov smeruje priamo na D1091, cestu, ktorá spája Bourg-d’Oisans a priesmyk Lautaret. Je to rýchla cesta do Talianska a v La Marmotte je športová, ale masívny zosuv pôdy v apríli spôsobil, že cesta je neprejazdná. Niektoré správy hovoria, že 100 000 ton voľnej horniny nad poškodeným tunelom sa pohybuje rýchlosťou 25 cm za deň smerom k ceste. Obyvatelia uväznení v dedinách za zosuvom pôdy sa viezli loďou cez jazero Lac du Chambon do práce, no strach z obrovských vĺn, ktoré by nastali, keby sa hora zrútila do jazera, to teraz zastavila. dlhá spiatočná cesta.
Chvalabohu odbočujeme z tejto cesty a začíname stúpať, čo podstatne znižuje riziko, že nás pohltí zosuv pôdy. O päť minút sme narazili na sériu štyroch strmých rámp, ktoré vedú do peknej dedinky Mizoën. Keď stúpanie dosiahne 10%, preletia okolo mňa jazdci všetkých vekových kategórií. Väčšina z nich sú Francúzi a hrdo nosia farby svojho miestneho klubu. Jediní Angličania, ktorých som doteraz videl, mali na sebe dresy s krátkymi rukávmi a vyzerali ako muži v počiatočnom štádiu podchladenia. A prešli dlhú cestu…
Zadná ulička Alpe d’Huez
Cesta nás nasmeruje na sever a my sa vydávame smerom k Col de Sarenne, menej známej zadnej stene Alpe d’Huez, ktorá má medzi profesionálnymi jazdcami neľútostnú povesť. Miska Sarenne je drsná, krásna a izolovaná, čo znamená, že je málo áut, o ktoré sa treba báť. Cyklistický publicista Felix Lowe vo svojej knihe Climbs And Punishment opisuje, ako Tony Martin na Tour 2013 povedal novinárom: ‚Je nezodpovedné nás tam posielať‘, pričom citoval chýbajúce zábradlia a 30-metrové pády v rohoch.
Pochmúrna krajina vyzerá v zime skôr ako Peak District než svieža letná alpská krajina, ktorú som očakával, a kombinácia tmavej skaly a slabého svetla vyvoláva pocit, že sa zotmí. Predbehla ma dvojica jazdcov, no ja sa cítim sviežo a ťahám ich späť. Jazdíme spolu v tichu, rytmus našich pedálov je v harmónii a napriek nedostatku chatu som rád, že sme tu spoločnosť. Stúpanie 12,9 km je priemerne 7%, pričom tesne nabité rampy blízko vrcholu dosahujú viac ako 15%. Som vonku zo sedla, ale potom musím náhle zastaviť, keď sa na ceste objaví maršál, máva rukami a kričí: „Muflony! Muflóny!‘Stádo kôz zaberá veľký úsek cesty a napriek jeho najlepším pokusom vyhnať nám ich z cesty nadávkami vo francúzštine ho bezstarostne ignorujú.
Prišlo mrholenie a keď som sa zastavil, aby som si obliekol bundu do dažďa, všimol som si, že blízko môjho zadného kolesa sa zhromažďuje skupina slimákov. Zaujímalo by ma, ako rýchlo sa dokážu plaziť (neskôr som zistil, že majú maximálnu rýchlosť 0,047 km/h) a som spokojný, že napriek môjmu tempu chodcov som aspoň pred slimákmi.
S 1 999 m je vrchol Sarenne najvyšším bodom na trase. Nasleduje 3 km úsek cesty vedúci do srdca Alpe d’Huez. Je to nebezpečná štrková cesta, ktorá je posiata výmoľmi a zdobená trusom. Ovce a kozy každej veľkosti a farby si tvrdohlavo stoja za svojím a nútia nás okolo nich slalomovať ako Franz Klammer. Nepoužívaná sedačková lanovka sa hojdá vo vetre a je znamením, že sa blížime k stredisku.
Down d’Huez
Zostup po vlásenkach Alpe d’Huez je nesmierne uspokojujúci. Námaha na Col de Sarenne si nevyžiadala príliš veľkú daň a okrem toho prichádzam do Álp zostupom. Mlha držala turistov na uzde a je to hladká a rýchla jazda cez Dutch Corner k vlásenke číslo 16 v dedine La Garde, kde odbočíme ostro doľava. Keď sme za rohom, muž v stane kričí: „Banány, banány!“Preletím okolo a chvíľu mi trvá, kým zistím, že stan bol kŕmna stanica, ale už je neskoro a začíname opäť stúpať..
Považujem to za jazdu, ktorú si treba užiť, a nie pretekať, a je osviežujúce nájsť si čas na rozhliadnutie sa okolo seba, a nie fixovať sa na čísla na predstavci. Cesta, po ktorej ideme, sa vinie nad Gorge de l’Infernet. Je široký len na šírku auta a medzi mnou a strmým svahom napravo nie je nič iné ako 50 cm vysoký betónový obrubník. Dole pod riekou Romanche sa leskne tyrkysová, hustá od topiaceho sa snehu. Voda vyzerá lákavo ako Egejské more, ale môj nový jazdecký partner (ktorý má určite viac ako 60 rokov) hovorí: ‚Nepozerajte sa dole!‘a potom sa smeje ako Muttley vo Wacky Races.
Naša skupina sa nafúkne na štyri a spolu ťukáme, oni hovoria pidžinskou angličtinou a ja takou francúzštinou, ktorá patrí do epizódy Allo, Allo!. Je príjemné mať spoločnosť a stále sa nedokážem spamätať z toho, akí pôsobiví sú títo starci, najmä keď náš zostup do Le Freney d’Oisans začína byť ako preteky. Nakoniec sa opäť dostávame na D1091 a medzi mnou a cieľom sa už len opakuje včerajšia časovka až do Les Deux Alpes.
Záverečnému stúpaniu chýba výrazná krása cesty, po ktorej sme doteraz jazdili – široká cesta je lemovaná vysokými trávnatými brehmi – takže ide o to, aby ste to zvládli, a nie vychutnávali si výhľady na hory. Po 40 minútach a 9 km stúpania som konečne doma a vonku svieti slnko.
Keď prekročím hranicu, bolo mi povedané, že prezentácia bude o 17:00 v rozľahlej športovej hale v meste. Zázrakom som vyhral cenu (celkovo tretia žena). Moje vzrušenie je však zmiernené uvedomením si, že sa zdá, že pre väčšinu jazdcov sú ceny a o hodinu neskôr sme stále tam. Po absolútnych víťazoch, vekové kategórie, muži a ženy zbierajú svoje trofeje, 50-55-roční, 55-60-roční… ceny pokračujú ďalej, až kým neoslávime vekovú skupinu 80-85 rokov.
V tomto momente muž prejde dverami do športovej haly, kde pomaly zosadne z bicykla, zdvihne obe ruky do vzduchu nad hlavu a zakričí: „Áno!“Práve v tejto chvíli jeho zavolá meno a on sa potáca smerom k pódiu, kde mu traja funkcionári pomáhajú na najvyšší stupienok. Dav kričí a jasá, keď si preberá svoju cenu – najprv vo vekovej skupine 80 – 85 rokov –, ale keď potlesk ustúpi, namiesto toho, aby sa dostal dole, začne sa prehadzovať na najvyššom stupienku. Úradníci si uvedomujú, že nemôže odstúpiť a traja muži sa ponáhľajú na pomoc. Bezpečne späť na zemi si pozbiera svoje cestoviny a zastrčí sa, kým sadne na bicykel (s pomocou) a odvezie sa domov.
Podrobnosti
What - Granfondo Les Deux Alps
Kde – Les Deuz Alpes, Francúzsko
Ďalší – 28. augusta 2016 (TBC)
Price - TBC
Viac informácií - sportcommunication.info
